Možno ste už vytušili, že patrím k ľuďom, ktorí sú ochotní aj niečo spraviť pre myšlienku, ktorej veria. V mojom prípade: niečo = veľa :))) Môžete to nazvať prehnanou aktivitou, alebo aj naivitou, lebo priznávam - pôvodne som si myslela, že bude stačiť rezervovať miesto a dať niekde oznam. Nič však nie je tak jednoduché, ako sa zdá.
Začalo sa to nevinnou otázkou majiteľky kaviarne „koľko ľudí očakávam“, na ktorú samozrejme doteraz nepoznám odpoveď (niečo medzi 3 a 300???), pokračovalo to zháňaním kontaktov na ľudí, ktorým by som to radšej mala oznámiť osobne, následným, asi dvojdňovým rozposielaním mailov, súkromých správ a rýchlych pôšt, no a zvyšok mojej energie a optimizmu spotrebovala miliarda otázok od potenciálnych záujemcov (od ľudí, ktorí na takom stretnutí ešte nikdy neboli), ktorá sa vzápätí prirútila naspäť ku mne. Som ja ale dieťa šťasteny ;-)
- Môže prísť ktokoľvek, aj ja? Áno.
- Chodia aj gayovia a lesbičky? Áno, aj.
- A treba sa nejako špeciálne obliecť? Nie, príď tak, ako sa cítiš dobre.
- A ako to prebieha? Normálne pokecové stretnutie. Príde sa, posedí sa, vypije sa káva (alebo čokoľvek iné). Kto chce, niečo rozpráva, kto chce, niečo sa pýta, kto chce, len sedí v kúte a počúva. Nemusí sa prísť presne, nemusí sa zostávať do konca. Ale zakázané je akékoľvek akčné správanie, ktoré by mohlo pohoršovať verejnosť a fotografovanie bez súhlasu všetkých.
- A chodia aj nejakí sympatickí muži? A chodia aj nejaké ženy? A v akom pomere? A...? ...spoločná odpoveď ;-)) .. chodia aj muži, aj ženy, aj starší, aj mladší, aj submisívni, aj dominantní, aj switch, aj zameraní na ds, aj na sm, aj na bondage, či istý fetiš – A ... nikdy sa nevie dopredu ... nerobí sa zoznam, ani štatistika, nepíšu sa mená ... ten, kto chce a má čas jednoducho príde. Niekedy príde sedem ľudí a niekedy 27...
- A ... a načo to vlastne je ??? ...
Dobre, tak ja sa im teda pokúsim vysvetliť (a aj vám), prečo to vlastne robíme...
Stretnúť sa s pár priateľmi vieme aj bez týchto vyčerpávajúcich procedúr, ale toto nemajú byť stretnutia len pre tých, ktorí sa už poznajú. Tieto stretnutia sa robia pravidelne každý mesiac (v troch rôznych mestách na Slovensku) hlavne preto, aby tí „noví“ mali kam prísť. Aby vedeli, na koho sa môžu obrátiť. Aby pochopili, že nie sú sami. Aby spoznali ľudí, ktorí takto žijú, majú skúsenosti, vedia poradiť a usmerniť. A v neposlednom rade, takéto verejné stretnutie je podľa môjho názoru najbezpečnejšia forma zoznamovania sa ... a ktovie ... možno časom vznikne niečo viac, ako len kamarátstvo ... možno aj vďaka takému zoznámeniu sa postupne podarí vytvoriť pekný vzťah medzi dvoma ľuďmi, pretože ...
... isté obdobie života som strávila, ako už viete, vášnivým chatovaním v miestnosti D/s vzťah, a popri hľadaní „seba a niektorých odpovedí“ som zvykla riešiť aj problémy “celého sveta“. Dokážem totiž vypočuť, pochopiť a väčšinou mám aj svoj vlastný názor na vec ;) ... ale viete ... nerobím zázraky a nie som ani zoznamovacia kancelária - a sme pri tom - väčšina ľudí mala totiž jeden veľký spoločný problém.
Ako nájsť partnera? Spriaznenú dušu? Pochopenie? Partnera, s ktorým si človek porozumie aj v tejto oblasti? Ktorý by „zapadol“ ako skladačka a naplnil potreby ... pravý opak a zároveň v niečom rovnaký ...
Každý má právo na šťastie a nikto by nemal byť sám (iste nie celý život). Pre „nás“ je však hľadanie partnera o niečo komplikovanejšie. Je v nás niečo, čo dnešná spoločnosť ešte nedokáže akceptovať. Nechcem tvrdiť, že to v sebe nemôžeme (pre vyšší cieľ) na chvíľu potlačiť (pokúsiť sa na to nemyslieť ... vzdať sa toho, čo potrebujeme, po čom túžime – ak po láske a rodinnom živote túžime v tej chvíli viac, ale) ... na ako dlho? ... alebo za akú cenu? ... a budeme vedieť byť takto šťastní? Niekto by nás jednoducho mal mať rád so všetkým, čo nás tvorí (a naopak).
A tak hľadáme... ale kde? Zrejme na internete, že? Len tu sa predsa dá anonymne zdôveriť a neriskovať všetko ... alebo si podať inzerát ... alebo ... ale internet je dosť zradné miesto. Rovnako, ako môže pomôcť, môže byť aj nebezpečný, pretože za „nickom“ sa môže skrývať naozaj ktokoľvek ...
Rozhodnúť sa síce musí každý sám za seba, ktorú cestu si zvolí, ale je fajn, ak máme na výber ... či nie?
